GA-PA & Zugspitze na lyžiach
22.-26.03.2023
Je streda, pravé poludnie, konečne sme sa zbalili a môžeme si ísť splniť jeden z lyžiarskych vrcholov, ktorým je Garmisch-Partenkirchen a Zugspitze! Obe miesta poznám za letného a slnečného počasia. Pamätám si to štveranie sa po šotoline na vrchol, ako sme šli dole výstupovou ferátou (bez istiacich pomôcok, lebo my sme v 1997-tom nechyrovali o takom), ako som plakala z nových topánok (hnedé kožené Olang – nespravili mi nič strašné s nohami, len boli nové a super tvrdé).
No tak s týmito spomienkami sme tam chceli lyžovať. Našli sme kemp, ktorý bol prakticky medzi oboma bodmi záujmu. Obrovský, čistý a prázdny. A nevídaný luxus, výlevka, odpad a voda na každom stáni. Ani krok navyše, keď už je tu človek za tým športom 😉 . Jediné za čím je nutné spraviť pár krokov je umyvárka, sociálky a sauna. Ale je to naj kemp aký sme kedy videli.
Večer sme si povedali, že sa nám nechce variť a zvolili sme najbližšiu reštauráciu s vynikajúcimi syrovými špecľami (keď držíte pôst, viac toho veru na výber veľmi nemáte, ale je možné to brať aj športovo, ako súčasť odriekania 😉 ).
Zugspitze
Skibus nejazdí, ale my áno. Odpojíme Lea z elektriky a smerujeme na Keibsee, kde parkujeme na ofiko parkovisku pre väčšie autá. Nie je to priamo na lanovke, máme to s krátkou prechádzkou. Kupujeme celodenný lístok (57 €). Cestu hore volíme kabínovou lanovkou, tá je úplne plná, ale mnohí sú len výletníci a tak ostávajú zjazdovky iba pre nás. To by si človek doprial kedykoľvek. Lyžuje sa tu v takom kotli, z ktorého vedie cesta len „letecky“ zo steny, alebo teda ak sa pomýlite, tak aj pešo, ale neodporúčam (má sa ísť nahor, je to jednosmerka). Jedna zjazdovka nás ale celkom dobre potrápila, nie obtiažnosťou, ale snáď na trikrát sme sa z nej nevedeli dostať skrz bežkársku dráhu. Keď je už lyžovačka za nami, cestu k autu naspäť volíme nie lanovkou, ale miestnou atrakciou číslo dva (lebo jednička je samotný najvyšší vrchol Nemecka), jazdu zubačkou, v tuneli. A od
GAPA
Aj sem sa dopravíme autom a zaparkujeme trochu na pankáča. Hrajeme to na istotu. Stredisko je o dosť veľký kus nižšie ako Zugspitze a preto si kupujeme lístok do 13.00 (43,50 €). Lyžuje sa nám luxusne, aj napriek tej troche mokrého snehu a občasnej kvapke. Ale keď sa má človek fakt dobre a viac-menej najlepšie, tak ho vesmír vráti na zem rýchlo. Mňa pri predposlednej jazde. Taký pekný prejazd pomedzi skaly tam bol, nebol úzky, ani zle upravený. Kochala som sa. A vtedy mi zabrala lyža a bolo.
So zjazdovkou som sa pomojkala bohovsky, si nepamätám kedy mi tak dlho trvalo sa pozbierať. Len som si tam ležala a snažila sa všetko rozhýbať. Dopadlo to asi najlepšie ako mohlo, nič nebolo polámané, ale koleno a členok to schytali. Ešte jednu záverečnú som nejak zvládla, ale už cestou k auto na parkovisko bolo jasné, že lyže zajtra nebudú.
Eibsee
Posledný deň dovolenky. Síce ľavá noha výkonnostne žalostná, chcela by oddychovať, lepšie povedané, mala by. Ale nechať si pokaziť posledný deň? Vzchopím sa a ideme pešo na vlak (pri ubytovaní sa sme dostali kartičku, ktorá nás oprávňuje na bezplatné využívanie MHD a pod). Necháme sa odviezť pod Zugspitze a volíme bezpečnú prechádzku okolo jazera. Za celý deň to máme za 15 kilometrov po vlastných. Asi to nebol úplne chvályhodný počin, ale bolo to skoro celé po rovine.
Nedeľa bola v rytme monotónnej cesty domov a vybaľovaniu… škoda, že to vybaľovanie ešte nikto nejak nevyriešil…