Slúžim v Bielsko-Biala
20.-23.04.2023
Návraty z dovolenky sú niekedy okorenené prekvapením. mňa čakalo jedno pracovné – cesta do Poľského Bielsko-Biala. Na piatkový meeting. Čo som si tak mohla myslieť o tomto časovaní nebudem ventilovať. Nadšenie som schovávala hlboko, veľmi hlboko.
Bolo ale rozhodnuté a premýšľala som, ako z takejto šlamastiky. Piatky majú byť vlastne tak trochu chránené. Vynašla som sa. Beriem Paliho so sebou. On bude pracovať z obytky zaparkovanej, niekde, a ja proste pôjdem do práce. Čo je na tom taká divné? Už len nájsť to „niekde“.
Prišiel štvrtok a nasmerovali sme si to do BB. Ešte cestou som pátrala po možnostiach, kde by sme mohli stáť, ak by naša jediná možnosť bola neuskutočniteľná. A div sa svetu, plán B nebol potrebný. Vybraný hotel v meste sa ukázal byť pokrokový. Ponúkal možnosť nielen státia pre obytky, ale dokonca full service možný – zbaviť sa obsahu záchoda, špinavej vody, napojiť sa na eletriku. A zaplatiť kartou priamo cez terminál na stĺpiku. Iba „ubytovanie“ sa platilo na recepcii, ale kartou. Paráda. Nedostatok by sme tiež našli – značenie bolo nedostatočné, takže pri príjazde sme fakt nevedeli povedať, či sme tam správne.
Ja som si to v piatok odkrútila a ponáhľala sa domov. A čím sa zabavil Pali? Rozborkou obytky, po polroku používania chcelo dotiahnuť pár skrutiek… Opravil teplý schodík (vypadnutá hadica rozfuku), nepodarilo sa mu rozchodiť splachovanie (to fungovalo a nefungovalo a fungovalo a nie).
Po takto náročnom dni sme si obaja zaslúžili prechádzku (aj okolo kempu, ktorý čakal na otvorenie sezóny) a zlatavý mok.
Chytro sme to vymysleli. Neprišli sme o spoločnú sobotu a mohli si dať výšľap na 1.001 metrov vysoký kopec nad mestom, spolu s celým turistiky-chtivým „václavákom“. Na vrchole nás čakala turistická chata v obležení turistov každého veku. Aj sme sa pohrávali s myšlienkou, že sa z kopca zvezieme kabínkovou lanovkou, ale potom nám to prišlo trochu zbabelé a zišli sme to po vlastných. Tak.
Keby sme zvolili lanovku…. Nešli by sme okolo takej fancy reštaurácie a nemali najfajnovejši máslový rezeň so zemiakovým šalátom (skladal sa len zo zemiakov, smotany a kyslých uhoriek, ale v dokonalom pomere).
Na stellplatzi sme ale vôbec neboli sami, ako sme si to predstavovali. Bol tam pán s veľmi starým vlčiakom Myšom – na deň ho zatváral do garáže, kde mal Myšo mrežu, aby mal čerstvý vzduch a videl von; poľská rodinka s deťmi už odrastenými a s adekvátnym nezáujmom o čokoľvek a jedno Zlínske auto.
Celkom sa mi tento koncept páčil…
