Je to TU!
29.07.-12.08.2023
Veľký deň prišiel a my sme pripravení na dvojtýždňový trip do Grécka! Pasy, jedlo, pitie, kolobežka, všetko nabalené a Grécko odložené preto lebo. Ale máme aj plán BÉ.
Slovensko
Partizánske
Privíta nás stellplatz pri malom letisku. Totálna rovinka, oplotený pozemok, WC mimo pozemok otvorené 24/7. Je síce zanedbané, ale ani veľmi nevadilo, lebo v blízkom susedstve bola kaviareň. Našlo sa tu aj obrovské detstké ihrisko a hneď vedľa aj termálne kúpele Malé Bielice, ktoré sme ale pre nehoráznu cenu nevyskúšali a hneď druhý deň ráno po raňajkách sa pobrali na ďalšiu zastávku.
Zobor nad Nitrou
Prezieravosť je celkom dobrá vlastnosť a nám sa na cestu na Zobor hodila. V batohu sme mali pribalené na poslednú chvíľu aj nepremokavé bundy, ktoré sa nám do prekvapivého dažďa hodili ako soľ. A pršalo nám celú cestu do kopca, aj na kopci. Výhľad nestál ani za nič, vôbec nič. Tak sme aspoň zašli k vysielaču Pyramída a vrátili sa k Leovi. A prestalo pršať. Tak sme si dali obed a štartujeme smer Štúrovo.
Štúrovo – Vadaš kemp
Počuli sme chýry o tomto kempe a termálnej vode a museli sme vyskúšať. Avšak uprostred leta sa nám ušlo miesto v kempe len na jedinú noc. Majú to ale vymyslené prívetivo a kúpať sa je možné aj po opustení kempu, a to až do 20.00. A všetko v cene jedinej noci. Druhú noc sme teda ostali na parkovisku pri kempe, rovnako ako aj mnoho iných nešťastlivcov, na ktorých už miesto v kempe nezvýšilo, alebo prišli o deň skôr. A spoznali sme Zdena so Zdenou z Kopaníc, takí rázni ľudkovia cestujúci výnimočne (statok ich veľmi nepustí), s ktorými sme pokecali a keď už sa zívalo, tak sme sa pobrali do svojich postelí.
Kemp bol rozľahlý, s atrakciami, kolotočom, ihriskami na futbal a volejbal, kde sa do neskorých hodín hralo ako o život. Všade okolo nás deti na bugínach a kolobežkách z požičovne. Stánky s občerstvením a reštaurácie dlho do noci otvorené. Vyžitie aj po zatvorení bazénov bolo ohromujúce.
Voda tam bola naozaj vynikajúca a my sme si mohli len povzdychnúť, že nie je otvorené celoročne.
Magyarország
Mohács
Po príjazde na miesto a Paliho zistení, že blízko parkoviska sú termálne kúpele, sme zbalili plavky a osušky a išlo sa. Termály sú tam malilinkaté. Vonkajšie bazény 3 a vo vnútri rovnako. A teplá voda len vo vnútornom, tak sme to prebiehali tam a naspäť a občas do občerstvenia, aby nám to čakanie na Roľníkov ubehlo rýchlejšie.
Stellplatz. lepšie povedané parkovisko, na ktorom sme sa rozhodli prenocovať bol na brehu Dunaja, pri lodenici. Stánok s občerstvením, ako aj požičovňa vodných plavidiel, boli prekvapivo zatvorené. Asi preto, lebo tam len čerstvo opadla voda z nedávnych záplav. Mali sme krásny výhľad na Dunaj a po ňom sa plaviace remorkéry, rybárov, trajekty, z ktorých nás niektorí mávaním zdravili na pozdrav.
Roľníci dorazili až okolo 20.00, keď sa už začalo stmievať. Nie ale pre pokročilú dennú dobu, ale pritiahli so sebou brutálny vietor a poriadnu dažďovú smršť k tomu. Len tak tak sme s nimi obehli lodenicu a už sme museli do auta na zvítanie, aby nás neodvialo a nepremočilo do poslednej nitky.
Posedeli sme naozaj len krátko, pred nami bola dlhá cesta, mnoho neistých cieľov, pár pevných zastávok a museli sme byť pripravení na všetko.
Cesta do Chorvátska z Mohácsa bola kratučká. A prvá zastávka bol hraničný priechod do Bosny. Prekvapivo sme tam nestrávili žiadne dlhé hodiny, ale len obligátne opečiatkovanie pasu. Roľnícka posádka sa tam však na krátku dobu zdržala. Nič tragické to nebolo a mohli sme spolu pokračovať.
V Bosne nám cestu lemovali malé dediny, autoservisy aké u nás už ani nenájdeme – také tie pouličné a všade cintoríny, veľa a veľké. človek má tendenciu zabudnúť, že sa tam ani nie tak dávno bojovalo. Tento holý fakt nám na každom kroku sprítomňovali pripomienky práve prostredníctvom cintorínov, nedostavaných domov, rozstrieľaných budov, alebo len diery po guľkách na už opravených domov, Akoby si aj sami chceli pripomenúť, že to za to nestálo. A neprekryť to novou fasádou a tváriť sa, že to nič nebolo.
Bosna i Hercegovina
Mostar
Krátku prítomnosť sme venovali aj mestečku s ikonickým mostom a naozaj hustými davmi turistov. Aj napriek presvedčeniu mapy, že zaparkujeme aj v centre, nechali sme autá v širšom centre a vybrali sa obzerať mesto.
Turistická pasca ako vyšitá, všade obchodíky s lapačmi prachu, ale magnetka žiadna. Tak sme si spravili akurát fotku a hotovo.
Međugorje – kemp Zemo
Podľa P4n sme mali vytipované 3 kempy v nejakej rozumnej vzdialenosti od centra. Po zhliadnutí možnosti číslo jedna, vyhral na celej čiare druhý navštívený. Uvedomili sme si, že sme predsa len na balkáne, vonku je 30 stupňov a rozdiel medzi 1 (nepríjemný odér) a 2 (záchody bez odéru) bol dostačujúci. Navyše pár príjemných posedení s tieňom ako bonus.
V podstate okamžite sa k nám prihrnula slečna s číslami na autá a cenou 20 € za noc za posádku. Odovzdali sme jej pasy a v ten moment sa prirútil postarší žoviálny pán a pýtal sa či ideme na pútnické miesto. Po našej kladnej odpovedi bola cena zrazu 10 €, čísla preč, pasy do ruky, vysvetlil nám skratku z kempu ku kostolu, oboznámil nás s časmi bohoslužieb a vybavené.
Večer sa nedialo nič zásadné. Unavení sme boli a tak sme krátko posedeli a zalomili. Ráno sme sa vybrali na miesto zjavenia. Cesta to nebola dlhá, iba 2,5 kilometra. Ale tá horúčava (32°C), pražiace slnko a skromný tieň po ceste, pocitovo túto cestu predĺžili aspoň na dvojnásobok.
Cesta na miesto zjavenia asi nikomu neuľahčovala jeho zámer. Trasa viedla po kamennom masíve a striedali sa len dva povrchy – ostré skaly a dokonale vyleštené a šmykľavé kamene. Sem tam modlitebné zastavenie, občas kriak. Húfy ľudí. Niektorí sólo, iní vo veľkosti autobusovej skupiny aj s farárom, preriekajúci modlitby.
Pri soche to vrelo najviac. Môj pohľad ale zaujal pár, každý z nich nesúci na rukách dieťa, už aj dosť veľké a ťažké, a tento pár ich niesol na boso. Ako sa blížili na miesto, slzy sa im kotúľali po tvári. Pred sochou si kľakli, zložili svoj náklad. Bolo to dojímavé.
Chceli sme sa pozrieť aj do kostola, ale ako sme sa priblížili, bolo jasné, že nie sme dostatočne oblečení, vzdali sme to a vrátili sa k autu. V obchodíku sme ešte nakúpili fantastické ovocie. Broskyne aké som už dávno nemala.
Pokračovanie cesty necesty prebiehalo na cestách rôznej triedy aj kvality, jediné čo si pamätám – veľmi hornaté a samé hore a dole a hore a dole.
Zmenilo sa to, keď sme narazili na Neretvu, krásnu tyrkysovo zelenú rieku, ponad ktorú viedla cesta až úplne k moru. Stačilo ju sledovať až k pláži pre kiting, kde sa dalo aj na divoko prespať. Roľníci však mali málo vody a je pravda, že aj dosť fúkalo. To asi tie kity robili vietor. Ponaťahovali sme si všetky ruky a nohy a hľadali niečo lepšie.
V mestečku Slano sme nepochodili, kemp plný. Kiež by to napísali na tabuľu na parkovisku a nenútili ľudí prísť autom až ku kempu a potom ich nechať trápiť sa s otáčaním ponad more. Cestou sme však kútikom oka zahliadli stellplatz pri ceste a keďže už sme toho mali všetci plné kecky, vrátili sme sa.
Republika Hrvatska
Budima
Malý „kempík“ ale skôr teda stellplatz. Všade stromy, touto dobou so zrelými plodmi, olivy, mandle, mandarínky, figy, hrušky, rozmarýn, bobkový list. Stačí natiahnuť ruku a odtrhnúť a ochutnať. Asi najviac nám chutili mandle, ale aj figy boli dobré (akurát odkedy viem ako figa vzniká, tak ma to už veľmi neláka).
Vybavenie bolo strohé, ale dokonale čisté a keď človek cestuje s celým svojim domom na kolesách, tak o nič iné ani nejde. Predsa len, po každej návšteve mora je fajn sa opláchnuť v čistom a voňavom prostredí.
Ake bolo more? Fantastické…. Krásnych 28°C a v tých horúčavách to veru nevadilo. Chcelo to trochu toho odhodlania, ale len úplne máličko. Dobre nám padlo na dve noci na jednom mieste zastať a len sa kochať. Snažili sme sa aj v okolí nájsť nejaké potraviny a doplniť zásoby, ale dosť bezúspešne. Museli sme to vydržať.
Na deň ďalšieho presunu, teraz už naozaj do cieľovej destinácie (ale je to pekný paradox, vraj cieľ cesty, keď tá cesta nemá jednoducho cieľ – začínam naozaj chápať to okrídlené „i cesta je cíl“!!!!!!), pozeráme na počasie. Lepšie povedané, predpoveď počasia. A hlásia búrky. A búrky prišli. Ako inak? 🙂 Dobre sa nám pred cestou spalo po tých teplých nociach. Považujem ale za potrebné spomenúť, že tá posledná noc pred búrkou bola prvá keď sa naozaj zle spalo od horúčavy. Všetky okná pootvárané, skoro aj dvere by to chcelo, ale vízia nových hmyzích nájomníkov nepustila.
Ráno rozlepíme oči, naraňajkujeme sa a môžeme vyraziť. Je to svojím spôsobom zaujímavá cesta. Veľmi sme si zvykli na život v Schengen-e. A je to vynikajúci život. Máme aj dobrú skúsenosť s hranicou do Bosny, tak teda posmelení samými pozitívami smerujeme na hranicu Chorvátsko – Čierna Hora. Náš príliš pozitívny prístup končí na priesečníku 6 kilometrov a 5-tich hodín pred hranicou (čas trvania od 11:35 do 16:11). V jednom bode.
Okúsili sme echtovný Balkán. Sunieme sa pomaly, naozaj pomaly smerom k hranici, do kopca. Sahara každého auta ide na plné obrátky. Osádky áut vykonávajú asi nejaké rituály – pravidelne niekto lezie do kufra a vyberá jedlo, v inom aute sa striedajú snáď po 15-tich minútach, v ďalšom strácame prehľad o posádke, lebo tam sa to mieša s ďalším autom. Je príma to študovať, ale nie 5 poondiatych hodín! Občas kolo nás prefrčí aj policajné auto. Efektu sa ale nedočkáme. Aj tak nad tým hútame, čo toľko môže trvať…
Záhada je rozlúštená v momente nášho príjazdu na križovatku, ktorá je na dohľad od hranice. Prosím pekne, vedľajšia cesta a na nej kolóna dlhá ako tá naša a každý chce na hranicu. Pamätáme si nejaké policajné vozy, ktoré nás míňali, ale pamiatka v našej mysli je jediné, čo po nich ostalo. A tak sa tu tieto dva prúdy áut snažia vtesnať do jednoho smeru, úplne organicky, totálne bez ohľadu na tých, ktorí práve prekročili hranicu do Chorvátska a nemajú pochopenie pre blokovanie ich smeru. Už skoro dochádza na päste, keď sa z ničoho nič objavia policajti, slovne spacifikujú vodičov….. a zdrhnú! Ani im sa s tým nechce s***. Trošku mi ušiel slovník.
Dlhé čakanie som si skrátila prechádzkou pozdĺž tej rady dovolenkárov, zistila že Švédi nie su Švédi, že pred nami nie je veľa CZ SPZ, že je všade príšerne veľa odpadkov a koše nikde, že si asi budem musieť zvyknúť. A na moje potešenie prvý túlavý pes až na samotnej hranici.
MONTE NEGRO
Chaos, ktorý vládne na Jadranskej magistrále je niečo neuveriteľné. Každý kto chce odbočiť vľavo musí mať v paži, že tým zastaví stovky vozidiel za sebou. Kruhových objazdov poskromne, semafóry občas. Ale ide to, posúvame sa vpred. Že máme Roľníkov tesnom závese poznáme vždy pri brzdení – pískajú.
Buljarica
Už deň pred opustením Budimy som kontaktovala cez WhatsApp kemp v Buljarici, kam sme mali namierené, aby som sa presvedčila, že sa miesto pre dve autá nájde, aby sme tam nemuseli vymýšľať. Pravidelne sme sa hlásili. Aby bolo jasné, že fakt prídeme. Nech nám nezavrú brány pred nosom.
😀
Hej, brány. Tak o takom tam ešte nechyrovali. Kemp Buljarica je vlastne pláž za závorou. Služba je tam 24/7. A my sme sa stresovali nadarmo. Miesta tam bolo ešte dosť. Zriadenec na skútri nás odprevadil na miesto, ktoré sa mu zdalo, že by nám pristalo. Ako som sa ráno presvedčila, pristalo mi. Presne takto si človek predstavuje výhľad z auta, keď si predstavuje, aké by to bolo.
Je už celkom neskoro, my sme vyfľusaní. Chce to len pivo a jedlo. Ale domáca kuchyňa už bola mimo prevádzky, tak sme sa zvítali s našim dočasným domovom v reštike u „Galeba“. Jedlo bolo fajné, pivo teplé, nevadí. A aj sme to prehnali s tým jedlom, keď nevedia písať jedálne lístky. U mäsových jedál neuviedli prílohu, tak sme si objednali. Našťastie to boli poväčšinou šaláty. Dvíhajúci vietor a pozvoľné hustnutie kvapiek, ako aj burácajúce hromy a ostré blesky nás primäli k návratu do auta.
LTT (len tak tak). V sekunde ako za nami zaklapli dvere – spustil sa neskutočný Sajgon. Na strechu nám dopadajú ťažké kvapky, autom lomcuje silný vietor, všade čierna tma. ale vyžívame sa v tom. To je to, prečo si človek splnil tento sen. Síce nevieme kde jsme, lebo bola tma už padala pri príjazde; z auta vidíme tiež prd makový, ale aj zajtra je deň a my uvidíme kde naozaj sme. Ja sa teším. Na ráno.
Ostali sme na tomto uhrančivom mieste 4 dni. Nebola to však len nejaká zaháľka. Prehodili sme slovo so susedmi s FR SPZ, z ktorých sa vykľuli Angličania. Viac než nešťastní z Brexitu – podnikanie na oboch brehoch Lamanche, dcéra odídená na pevninskú Európu za láskou a oni zvažujúci, čo ďalej. Užívajú si predčasný dôchodok, keď vďaka Brexitu predali svoju firmu a tou dobou boli už 4 mesiace na ceste. Do Buljarice sa vlastne dostali omylom. Prišli sem zvážiť možnosti, ako sa dostať trajektom do IT za dcérou, ale akosi všetko vybookované.
Každodenným návštevníkom pláže bol pán z farma firmy (podľa služobného auta Paroco). Prichádzal s manželkou a tým najškaredším psom na svete. Naozaj, škaredšieho si len ťažko predstavíte. A ešte aj aký tučný bol.
Ale prišli, nafúkli veľkú nafukovačku, jemne ho tam položili, spravili mu tienenie, prikryli ho osuškou a občas ho zobrali do vody na osvieženie. Dvakrát za deň šiel pán nakúpiť, na odchode poslal pani pusu vzduchom, a potom kŕmil aj svoju pani manželku, aj psíka. Aj na tie metre bolo z toho cítiť lásku a starostlivosť. A keďže naše civenie bolo evidentne neprehliadnuteľné a tretí deň nám ho pán prišiel aj predstaviť.
Pekne po anglicky nám porozprával ako ho našli na ulici a vzali si ho domov. Psík bol slepý, takmer totálne hluchý, bez zubov. Čistá troska. Ale u týchto dvoch našiel domov, aký by chcel každý. Pri príchode ráno nás s úsmevom pozdravia. Vyzerajú naozaj milo.
Dni nám plynú príjemne, podvečer si zájdeme aj na drink a máme sa jednoducho skvelo a Pali začína premýšľať, čo asi obnáša kariéra plážového povaľača 😀 .
V miestnej plážovej reštaurácii sa snažíme si objednať večeru a ukáže sa, že moja degradujúca angličtine je tu na prd, Roľník si vystačí so slovenčinou… No comment, voe! A keď sme si tak príjemne hodovali, tak sme prepásli možnosť rozlúčiť sa so škaredým psíkom: Skoro ráno odchádzame.
A aby to nevyzeralo, že sme sa len váľali na pláži…. Skadarské jazero sa stalo jedným z našich bodov záujmu. Leží na hranici s Albánskom, prakticky si rozdelili jazero 50/50. Jazero je vlastne celkom plytké – hlboké 5-6 metrov, ale niekde aj 45. Aby sme toho z jazera videli čo najviac, prenajali sme si „speed-boat“ a pán nás teda pekne povozil pomedzi lekná (aj nás obdaroval, čím nás málinko šokoval, keďže u nás sa jedná o chránenú rastlinku), okolo chát miestnych, hausbótov, miestnej krčmy, kam je možné sa dostať len po vode…. toľko dojmov…
Ráno sa s budíkom (Palim) vstáva o čosi ťažšie. Je ale čas otočiť to a započať cestovanie smerujúce k domovu.
https://buljarica.camp/accommodation/motorhome-spot
https://en.wikipedia.org/wiki/Lake_Skadar
Kotor
Ale než sa naozaj rozbehneme, čaká nás jedna milá udalosť v podobe mojich narodenín. Kotor sa nám zdá ako dobré miesto na oslavu.
Spanie sme si strihli na parkovisku, ktoré primárne slúži pre autobusy, ale aj tak poväčšina áut boli obytky, dokonca aj z UK. Ale predbieham.
Máme zaparkované a mesto sa nás nemôže dočkať. Je plné mačiek, sú všade 🙂 . Cestou natrafíme na sympatický kostolík, do ktorého vojdeme a razom sa zmení na kostol majúc niekoľko úrovní, s expozíciami relikviárov, drevených obrazov, oltárov a rúch, a toľkými tabuľkami na čítanie. Okrem iného som skonštatovala, že je to najteplejší kostol v akom som kedy v lete bola. Prechádzka bočnými portálmi a chórom zaručujúca výhľady bola príjemným spestrením.
Prepletáme sa ďalej uličkami, až narazíme na vstupnú bránu na hradby, kde zaplatíme vstupné a štveráme sa a štveráme. Hradby nie sú pre každého. Chce to dobré obutie, inak sa na najvyšší koniec nedostanete. Ale – dostali sme sa tam, aj keď nás to slušne vytrápilo. A aj na trochu turistickej vložky došlo.
Na oplátku nám cesta z kopca ubehla ako nič. Dali sme ešte krátku zastávku, aby sme kúpili ďalšie nepiteľné víno a tešili sa na osviežujúce more. To bolo ešte o kúsok viac osviežujúce než by sa dalo predpokladať. Ale fakt, že sme v zátoke, kde je hustá premávka lodí, a voda je premiešavaná lodnými motormi… Nám to ale príde vhod. A možnosť mať ako na dlani prístav, aj s obrovskou výletnou loďou Nautica…. na Ružíne také nevidíme 😉 .
Na margo nákupov – ani na jednej našej zastávke nemajú pohľadnice, tak si domov žiadnu nevezieme. Ale nejaké umelecké dielko si tu každý nájde.
Hradby za nami, kúpačka tiež, dávame si pauzu na šlofíka a po ňom je už čas na sprchu v aute a hlavný dnešný program, „hľadáme narodeninovú reštiku“, začína. Obídeme zátoku a nájdeme príjemne vyzerajúce miesto, susediace s bazénom na vodné pólo, kde práve prebieha zápas.. Výhľad je perfektný – more a pláž. A do toho ruchy zápasu. Jedlo som objednávala bez debaty ja – miešané mäaso, šaláty caprese, paradajkový, miešaný, paradajkový so syrom (miestny strúhaný) a extra hranolky pre Roľníka. A k tomu všetkému – a na oslavu – fľašu vína, ktoré sa ukázalo byť tým najlepším, čo sme tu mali.
Po takomto hodovaní už sme mali na programe len cestu k autám, okorenenú návštevou potravín a následne pokoriť poslednú fľašu (nie tak dobrého) vína. Nakoniec sme ešte naposledy vliezli do vody, na rozlúčku a do hajan.
Ráno sme vystrelili na cestu už o 7.00 – skvelý nápad! Čiernou horou sa nám podarilo prefrčať úplne hladko a na pohodu. Prekvapila nás ešte aj hranica, kde to bola fakt rýchlovka. A zabavila nás pri čakaní mačacia rodinka. Mama mačka sa vydriapala na strom a chúďatá mačence sa snažili vyštverať za ňou… ale márne.
Cesta domov
Chceli sme si tú cestu domov spraviť trochu zábavnejšou, tak sme si poblúdili hľadajúc najkratšiu cestu do HU, ktorú nie a nie nájsť. Navi nás ťahala po „kotehúlkach“, tak sa drbkáme asi 60 km po BiH, 2x. Pri našom druhom vjazde do BiH si nás dajú colníci bokom a prídu sa bližšie pozrieť na nešťastníkov, ktorí behom 2 hodín druhý krát vlezú cez malý prechod do ich krajiny…. Tak sme sa vykecali, že sme chceli ešte dobre natankovať.
Ako sme vraveli, tak sme urobili, natankovali a namierili si to na HR diaľnicu, ktorá nás síce stála extra 42 eur, ale bola nová, pohodlná a celkom rýchlo sme dosiahli náš HU cieľ. Termály na zotavenie sa po cestovaní.
Zalakaros
Byť na úplnom juhu maďarska a neokúsiť nové termály, kam sa nemáme šancu dostať z Prahy, nám prišlo barbarské. Lebo keď už jazdíme po neznámych miestach, tak je treba držať formu až do posledného dňa. Nenechať sa zlákať vidinou starých známych.
Nakoniec sme tu toho videla OVEĽA viac než sme túžili.
Posledné kilometre pred kempom doslova tlačíme auto očami do cieľa a brzdíme digitálne čísla na hodinách. V Zala je jediný otvorený kemp a nula možností na prespanie. Musíme to stihnúť! 5 kilometrov pred cieľom nám prestáva pršať, je to dobré znamenie. Už sa aj stmieva. Teplo stále drží. A my brzdíme pred spustenou závorou. Panika.
Vyskakujem z auta a mierim si to k takému starkému, ktorý tu robí nočného šerifa. Natešene si berie naše doklady, urobí len rýchly zápis, púšťa nás do kempu a my si začíname tipovať miesto.
Ako vždy obídeme celý kemp, parcely tu neexistujú, je to tu jeden velikánsky trávnik, v niektorých častiach staré stromy. Jeden kút má už asi prestarnuté stromy a je tam zákaz vjazdu, aj vstupu.
Nakoniec si vyberáme strategicky miesto, blízko sociálok aj reštiky a začíname kolečko. Vyberáme vodováhu, je to tu dosť krivé, celé je to po daždi podmočené a potrebujeme dvihnúť predok. Pali ide pre nájazdy. Nemá ich rád.
Založíme pred kolesá a Pali sa snaží na ne vyjsť. Skrátim to. Tma, podmočená pôda, a dve tony na nájazdoch. Asi to nemohlo dopadnúť inak. Auto sa samovoľne začína preklápať dopredu a už letí z nájazdov dopredu. Stojím na strane vodiča a vidím pohromu. Nájazd zapichnutý do auta. Niečo tečie. Kričím na Paliho, nech zhasne motor a pridá sa ku mne. Ja bežím pre nádobu, chytám zbytky kvapaliny. Netušíme čo to je. Taký koniec dovolenky si praješ. Pali oficiálne nenávidí nájazdy.
Ale stalo sa. Vytáčam číslo poisťovne a nestačím sa diviť. Jasné, rozumiem že ma poslali zavolať asistenčnej službe, ale čo sa dialo na tej linke… Typek na linke, že mi nemá ako pomôcť a nech si nájdem servis. Oponujem, že od celého toho procesu si platím poistku a asistenčnú službu, aby to vyriešili miesto mňa. Tak sa mi dostalo popisu toho, že na to, aby to za nás vyriešil, tak by musel volať do maďarského Allianzu, tam by museli nájsť servis a odťahovku….. a to by trvalo a keď si to budem riešiť sama, tak to iste zvládnem rýchlejšie. Jasné. Díky. Zatvárame auto a ideme na panáka, dnes už nič nevyriešime.
Asi to na nás bolo vidieť, že sme dodrbaní. Pán majiteľ sa hneď zaujímal, ako by nám mohol pomôcť, kamarát má servis. Slušne odmietame, že potrebujeme autorizovaný servis, auto je stále v záruke. Nechá nás na terase sedieť aj po záverečnej, nevyháňa nás, len to zavrie.
Ráno začína zábava! Našla som Citroen 50 kilomtrov ďaleko. Volám a že nech prídeme, ja že sa nedá, lebo niečo vytieklo, oni že smolík nech si zavoláme odťahovku. Hej, nemajú odťahovku. A ani netušia kde by som ju tak mohla splašiť, vám tak verím.
Bežím na recepciu, popisujem situáciu. Pani Margit neváha a obvoláva jeden kontakt za druhým. Na štvrtý krát nachádza odťah na popoludnie. Naozaj je v okolí ťažké zohnať veľký odťah… Nám sa ale nechce úplne čakať. Prudím servis, posielam fotky, som neodbytná. Ja viem, je piatok a nikto sa nechce púšťať do veľkých akcií. Podľa fotiek sa ukazuje, že je to FAP nádrž a auto je pojazdné, len nesmieme tankovať.
Odvolávame odťah, odhlasujeme sa z kempu a rýchlosťou povolenou si to šinieme do servisu. Tam nám to ani neobhliadnu, ale začnú objednávať novú nádrž. Máme sa vrátiť v pondelok, vymenia 🙂
Čo sme mohli robiť? Vrátili sme sa do kempu a užili si víkend na maximum… Bola aj Heni D na festivale vína, ale už sme ju nestihli :D, ale stihli sme toho inak dosť. Ochutnávali miestne vína, langoš, výlet na rozhľadňu… Kúpalisko bolo perfektné, voda skvelá. Ako hostia kempu sme mohli aj 2x za deň opustit kúpalisko.
V pondelok sa už naozaj odhlásime z kempu. V servise si preberú auto a že sa máme vrátiť popoludní. Aby sme mohli aj niečo popracovať, dávajú nám k dispozícii wifi, neklimatizovanú halu, ktorá sa síce nepoužíva, ale veľmi milí boli všetci. Úplne všetci. Okolo obeda nás to už nebaví, v práci všetko klape, tak sa ideme prejsť do mesta. Dáme si kávu, zmrzlinku. Je veľmi horúco.
Okolo tretej si vyzdvihneme auto, necháme tam 212.000 HUFov a už fakt ideme domov.
https://zalakaros.hu/gyogy-es-elmenyfurdo-zalakaros
https://kereskedok.citroen.hu/csaszar-zalaegerszeg/?location=Zalaegerszeg%7C0