Počuli ste už o Rujáne?
16.-19.11.2023
UPOZORNENIE: Vraj sú opis aj fotky pochmúrne, tak akože v novembri sa stáva :p
Je veľmi skoré ráno, ale cesta pred nami dlhá, nakladáme spoločnými silami všetko potrebné na 4 dni. Náš cieľ je more a majáky, lebo chcem. A pomyselná strelka ukázala na Nemecko.
Počasie nás ani tentokrát nesklamalo a veľmi našej ceste neprialo – klasika, ale to nás nemohlo odradiť.
Arkona
Najvzdialenejší bod našej cesty bola Arkona s majákom Kap Arkona.
Zaparkovať sme sa rozhodli na platenom parkovisku v Putgarten-e, kde sú miesta vyhradené priamo pre obytné autá a súpravy. Žiadny super servis nečakajte, obyčajné parkovisko. Ale už ten samotný fakt, že je to s tabuľkou „pre karavany“ evokuje príma pocit. Ale verejné WC pri infocentre otvorené 24/7 potešilo.
Na parkovisku sme boli len dve posádky, čo, vzhľadom na počasie, bolo o jednu viac, než sme očakávali.
Za jemného mrholenia sme sa, ešte za svetla, vybrali hľadať bájny maják. A našli sme 4 😀 . Trasa od parkoviska k majáku viedla malebnou tichou dedinkou. Občas nejaká krčmička, ktorá už tesne pred zotmením zívala prázdnotou a tak sme sa ničím nezdržiavali a kráčali si za majákom po prázdnej asfaltovej ceste.
Keď sme sa dostali k majáku, vlastne k dvom naraz, našli sme tam ukážku šošovky (svietiacu), vojenské múzeum s tunelmi a kaviarničkou. Bolo však už naozaj neskoro a nám sa nedostalo šance nahliadnuť do útrob pevnosti. Naša chyba. Tak sme sa od majáka pobrali po turistickej cestičke do pôvodne rybárskej osady. Cestička viedla popri útese a nakoniec aj vytúžené schody na pláž sme našli. Bolo ich teda dosť, ale stálo to za to.
Slaná a ľadová voda obmývala kamenistú pláž s výhľadom na vysokánske útesy, v diaľke na mori veterné turbíny, obrovské lode a nekonečné more. Pre suchozemca dych berúce obrazy.
Po krátkom lelkovaní na pláži sme pokračovali do osady, kde bolo ale úplne mŕtvo. Nikde ani živáčka. A vlastne tam toho ani veľa nebolo. Domčeky prilepené jeden na druhom, občas nejaký čln. Všade tma. A začínalo sa stmievať, tak sme to otočili a najkratšou cestou sa vrátili do tepla Lea…. s Duocontrol-om, xixixi.
„Zelenáč“ bol ešte stále na svojom mieste za Leom a bolo v tú večernú hodinu jasné, že viac nás tu už nebude.
https://en.wikipedia.org/wiki/Cape_Arkona
https://www.campercruise.de/wohnmobil-parkplaetze-und-stellplaetze-an-der-faehre-puttgarden.html
Lohme-Hagen
Program sme mali k prasknutiu naplnený a ráno, len čo sme sa trochu prebrali k životu po káve – štart a švihali sme na STPL do Lohme-Hagen-u.
Tu, musím uznať, sa potvrdila moja platonická láska k cestovaniu po Nemecku. Podľa všetkých videí a článkov nazbierané teoretické skúsenosti, ukázali sa byť pravdou. Aj pri presune sme míňali pomaly v každej dedinke nejaký kemp, alebo vyhradené miesto pre obytky. Nie vždy so servisným miestom, ale to zas nepotrebujeme každý deň a neustále. Cítila som takú istotu, že ak to aj nevyjde na vybranom mieste, tak stále je mnoho možností, kam sa upichneme.
Tak sme teda tu. Pre obytky vyčlenených cca 40 miest, niektoré aj s elektrickým stĺpikom, toalety, sprcha, miesto na chemické WC, výlevka…. všetko štimuje. okrem obsluhy. Nikde nie je. Pýtame sa aj v bistre pri parkovisku (to odhadom pojme aj 200+ osobných áut), ale vraj on príde. No, bistro – stačí minúta strávaná vo vnútri a máte pocit, že ste sa kúpali v oleji po vyprážaných špecialitách. A to sa tam dnes ešte vrátim.
Dosť dlho sme sa snažili nájsť, dovolať sa obsluhy, ale aj naša trpezlivosť má svoje medze. Vzdávame to, nečakáme…. Odchádzame do pralesa. Ktorý ale nie je podľa našich skromných predstáv pralesom. Je to prestrelený pojem. Viac by sa k nemu hodilo niečo ako – lesopark. Ale neprišli sme sem chytračiť, ale poprechádzať sa.
Königsstuhl komplex sme brali ako takú povinnú zastávku, keď už ideme okolo. Nakoniec ale miesto ponúka viac, než len vysunutú lávku ponad útes a more. Tá bola teda majstrovským dielom, sama o sebe. Výhľad taký, že srdce zaplesalo. No a v areáli výstava o životnom prostredí, o histórii, bistro…. blízko autobus (s linkou na parkovisko), kongresové centrum…. Dal by sa tam stráviť celý deň.
Na lávke nás kvalitne vyfúkalo, aj sme sa pohojdali, viditeľnosť bola nekonečná. Pod nami obrovské vlny, občas nejaká kvapka z mraku nad nami. Chcelo to krátky oddych v spomínanom bistre, pri miestnom pive Störtebeker. Dobrá voľba to bola.
Tu sme už videli, čo sa dalo, tak sme si dokončili celé turistické kolečko „pralesom“, ktoré nás vrátilo späť na parkovisko k Leovi. Prvá starosť – zatopiť otočením kolieska, druhá starosť – ohriať jedlo otočením druhého kolieska, tretia starosť – zabehnúť do vyprážaného bistra pre vzorky piva. To posledné bola chyba, lebo ten smrad dostať z oblečenia nešlo, kým sa nevypralo. Poučená som.
Dokonca sa tu nakoniec objavil aj pán s ovládačom na elektrické zásuvky a tak sme si nechali tú našu aktivovať a veselo dobíjali baterky. Ráno vyliali nežiadúci obsah a posunuli sa ďalej.
https://www.koenigsstuhl.com/en
https://www.lohme.de/caravan/camping-ruegen.html
https://en.wikipedia.org/wiki/St%C3%B6rtebeker_Braumanufaktur
Prora
Keď sa už dostaneme na Rujánu, nejde vlastne nezastaviť sa v Prore. Už cestou pozdĺž pobrežia sme zastavili na jednom z mnohých parkovísk a dopriali si pohľady na krásnu piesočnú pláž, touto dobou prázdnou, až na výnimku venčiacich domácich. Slnko nám svietilo za odmenu a nebyť chladu, aj voda by lákala. Ale aby sme nedráždili, rýchlo sme sa vrátili k autu. Na malých parkoviskách je zakázané pobývať obytkou cez noc, ale my mierime inam a na krátku zastávku je to OK.
Nájsť parkovanie v samotnej Prore nebolo nič jednoduché. Prvý pokus bol totálny nezmysel, rozbité parkovisko pri rozpadajúcej sa ruine. Otočka o 360 stupňov a hľadáme ďalej. Nakoniec sme to poslali na parkovisko v obytnej zóne, blízko leteckého múzea a vlakovej stanice, ale zákaz žiadny, tešila som sa…. kým som nemusela hľadať mince na parkovné, aby som si po zaplatení obišla automat a našla QR na EasyPark…. šľak ma skoro trafil.
Ako prvé sme sa vybrali omrknúť vynovené bloky legendárneho Kolosu Prory. Akokoľvek sa mi prieči pôvod tohoto diela, nedá sa miestu samotnému odoprieť čaro. Niektoré z blokov chátrajú a sú vlastne ruinami, iné sa naopak stali perlami pobrežia. Nádherne zrekonštruované, slúžia ako hotely, apartmány, kancelárie. Z horných poschodí musí byť výhľad neskutočne úchvatný.
My sme si dopriali len výhľad z 0 metrov, maximálne tak 5 – voľajaký kus rozpadnutej pevnosti. Kochali sme sa. A to isté robilo mnoho a mnoho iných návštevníkov. Niektorí so psami, iní na pikniku, pohoda. Šum mora, mušle v piesku, škriekajúce čajky, slaný vzduch, občas smrad chalúh. A piesok kam dohliadneme.
Neviem si predstaviť, ako to musí vyzerať v sezóne… Na každom kroku penzión, hotel, apartmán, reštaurácia, bistro, kempy…. V dobe našej návštevy všetko zatvorené, ale asi je to tu riadna mela. A všade cyklotrasy…. hmmmmmmm
Keď už sme mali pocit, že sme sa mora nabažili, po vlastných sme si to namierili na cestu v korunách stromov. Bol to nakoniec dosť blbý nápad. Škoda, mohli sme sa previezť autom, ale báli sme sa či zaparkujeme. Na konci tejto zastávky sme mali v nohách 12 km. Nevadilo to. Areál cesty v korunách stromov bol príma.
A aká je samotná vyhliadka? Výhľady sú na more, na jazero a rybníky, na lesy, v diaľke na mori obrovské lode a navštívené majáky…. po obvode milé prekvapenie – smerovníky na ďalšie vyhliadky, aj s údajom o vzdialenosti. A všade čajky.
Aj suvenýr sme si priviezli – prekvapivo, svietnik s vyobrazením majáka, ukrutne tématické! …. Ale to sme dožičili až po zhliadnutí scénky „rozmaznaný harant mláti matku keď mu kupuje hračku“, pani predavačka mala čo robiť, aby to tej pani predala.
Počasie nám naozaj chcelo vynahradiť tie dni pred a po tomto výlete – slnko sa nenechalo zahanbiť a robilo nám sprievod aj cestou k Leovi. Tu sme si spravili kávu na zahnanie hladu a pokračovali v objavovaní.
Stralsund
Do poslednej destinácie ma hnala vízia Ocenanária. A tak sa stalo, že som vypustila z pamäte ponorku v Prore (možno dôvod na návrat?). Ale nebol čas na lamentovanie….
Okrem iného je Stralsund známy, vlastne asi hlavne, mostom, ktorý spája pevninu s ostrovom. Je síce fotogenický, ale človek by musel byť samovrahom, aby si skúsil spraviť foto. Má len dva pruhy a na most aj celkom úctyhodný oblúk. Pre nás jeho výška mala ešte aj omnoho praktickejší význam… zbadali sme STPL oproti predajni obytiek – a bolo rozhodnuté, kde prespíme.
Vymyslené to majú skvelo – vojdete nezáväzne a do cca 30 minút môžete opustiť areál bezplatne. Všetko funguje na QR kód z parkovacieho lístka, My sme ale ostali. Bolo tu všetko a do centra cca 20 minút pešo. Nič viac sme nepotrebovali. Tak sme zakempili, na recepcii zobrali mapku mesta a smer oceanárium.
2 kilometre sme sa teda poriadne snažili. Času nazbyt sme nemali, hodín už bolo dosť. A my sme chceli vidieť rybky ešte dnes. Mali sme šťastie – stihli sme to…. a dokonca aj dvojité šťastie – lebo sme prišli keď už boli vstupenky v zľave. Cca 1,5 hodiny pred záverečnou. Nám to ale bohato stačilo. Vidieť všetky raje, sasanky, koníky, žraloky, medúzy…. a ryby….a simulátor vlnobitia o prístavné molo…. a expozície, bohužiaľ v nemčine…. Aj to bol dôvod, že nám stačilo tak málo času – nebolo čo čítať. A pritom tam bola aj expozícia s miniponorkou a ďalšia venovaná priemyslu…. Aj tak sme si to ale poriadne užili.
Také to bolo všetko rýchle od rána, až sme už boli zmorení. Vypadli sme na ulicu a uvedomili si, že sme vlastne strašne hladní a smädní… Keď zrazu… ale trt…. loď čo sa tvári ako bistro sme si všimli pri príchode. Dali sme tomu šancu. Výsledok? Prvé varené víno sezóny 2023….AAAAAAAAAAAAAAAA…. fischbrötchen… Nevravím, že končím s KFC…. ale s údenou makrelou…. lahôdka. Na stojáka, pod plynovým ohrievačom. Malo to svoje kúzlo.
A co bylo dál? Zastávka v potravinách, horizontálna poloha v aute a dobrú noc. Bol to náročný deň a ďalší taký bol pred nami. lebo od rána pršalo…. a až po Prahu.
No aj tak. Nemenila by som. Áno, vraciame sa z výletov viac unavení než odpočatí… ale tých vnemov… to za to stojí.
https://caravanstellplatz-ruegenbruecke.de
https://www.deutsches-meeresmuseum.de/museumsstandorte/ozeaneum/ihr-besuch