Objavujeme Děčínsko
23.-25.02.2024
Ako každý výjazdový piatok – zbalíme včetkočo si myslíme, že potrebujeme a smerujeme na sever za dobrodružstvom bez kempu.
Pre prvú noc si vyberámestánie na Starej Oleške, kde sú síce 3 kempy za sebou, ale v túto ročnú dobu ani jeden ešte nie je otvorený. Ale pohyb tam je. Prípravy sú v plnom prúde. Minimálne v kempe Česká brána. Pred týmto kempom sú krásne parkovacie miesta, v rovine, a sme tu úplne sami.
Vydávame sa na krátky večerný prieskum, chceme zistiť, kde to vlastne sme. Na dohľad je rybník a nad ním je chatová osada a aj v tieto dni je tam čulý ruch. Snáď je to aj tým, že v niektorých českých krajoch už prebiehajú jarné prázdniny.
Noc bola tichá a nám sa spalo kráľovsky. Nikomu sme nevadili a ráno nás zobudilo absolútne ticho a slnko opierajúce sa do plechu auta.
Po raňajkách sme sa presunuli do Jetřichovíc, na ďalšie neplatené, preplnené parkovisko. A dali sme sa na výšľap na pieskovcové vyhliadky. Okruh meral 15 kilometrov a 3 adrenalínové výstupy a zostupy. Turistov sme postretávali viac, než sme predpokladali, ale menej než prepovedalo plné parkovisko. Videli sme cestou aj zotavujúcu sa stráň po požiari, aj prípravu na oslavy v areáli zotavovne.
Po turistike sme sa vrátili k autu a parkovisko bolo ešte plnšie. Dali sme si niečo pod zub a pokračovali na Vlčí jezero pod Děčínskym sněžníkom. A sme úplne prekvapkaní, lebo parkovisko je plné. Ako sa aleukáže, všetko sú len denní návštevnící, ktorí prišli na piknik a jeden po druhom odchádzajú.
Ostávame parkovať na zeleni a čoskoro sme tam už len 4 nocujúce autá.
Jazero je malinké, jeho okolie tvorí hustý a čierny les. Pekné, ale mám bobky vyliezť z auta 😉 . Tak dobre ako tu, to sme sa snáď ešte nikde nevyspali.
Ráno sme strelili kávu a raňajky a presun na ďalšie parkovisko, aby sme sa priblížili Děčínskemu Sněžníku. Už dávno som naň chcela a konečne je to tu! Počasie je trochu neprajúce a my stúpame do kopca v hustej hmle. Na február nič neobvyklé. Sme dobre oblečení, zima nám nie je a cesta nám ubieha. Strieda sa lesná a kamenistá cesta. Keď dosiahneme cieľ cesty, zisťujeme neutešený stav vecí – všetko zavreté – bistro, rozhľadňa, reštaurácia a ani toalety. A ako poznamenal pocestný, keď zaregistruje pohyb v útrobách: „Pán už asi nechce vydělat víc, tak neotevře.“
Tak sme sa pozreli do hlbokej hmly na vrchole a začali schádzať naspäť na parkovisko.
Cestou sme stihli ešte jednu zastávku, neďaleko. Sľubovali stellplatz so servisom. Stellplatz bol, aj zázemie bolo, akurát nič nefungovalo, ale aspoň sme sa zbavili šedej vody, zbytkom vlastnej vody vypláchli záchod a hajde domov :).