Jama, vodopády, tiesňava
03.-11.05.2024
Je to už taký trápny začiatok – v piatok po práci…. Čo narobím, len opisujem udalosti ako sa stali, tak sa tomu nevyhnem. To ale nič nemení na fakte, že je proste deň D a my plní nadšenia nakladáme auto a čas – nečas, smerujeme do Slovinska! Skôr teda nečas.
Vopred zhrniem nejaké tie poznatky z cesty – Slovinská diaľničná je za škaredých 32€ za 7 dní (nechutné)! Navyše si kúpite ešte cestou z Prahy aj tú Rakúsku za 10€. Lenže platobná jazda nekončí, lebo si doplatíte ešte extra 2 tunely – 10€ + 6€. a môžete sa leda tak jedovať. A my sa. Dosť veľmi. Veľa peniažkov tá cesta stála.
Ale boli sme za hranicou! A teraz už len teda asi tie zážitky :), len musíme švihať… Lístky do jaskyne kúpené.
Postojnska Jama
Na parkovisko pri Postojnej Jame prichádzame v noci o 01.30. Vyberáme si miesto aké sa nám páči – aj keď po tme ťažko povedať, či sa nám naozaj páči. Okrem nás sú tu ešte 3 obytky, inak tu nik nie je. Lístky máme na prehliadku o 12.00. Tak snáď sa stihneme trochu vyspať.
Ráno sa nebudíme nejak veľmi skoro, do času našej prehliadky máme dosť času. Dokonca tak dosť, až sa tak trochu nudíme, a takmer hodinu čakáme a sledujeme. Musíme uznať, že zorganizované to majú úplne skvelo. Zriadenkyne s tabuľkami tvoria skupinky ľudí s časenkami, aby ich v ten pravý čas pustili do hlavnej budovy nasadnúť na vláčik. Ale nesledovali sme okolie celý ten čas. Boli tam pekne spracované informačné tabule o histórii.
Priblížil sa čas na vstupenke a postavili sme sa organizovane do radu s tabuľou našej skupiny a po naskenovaní lístkov sa začali posúvať k nástupisku, ktoré bolo uprostred dvoch koľajísk – jedno pre anglickú verziu skupinu a tá ďalšia, proste pre inú. Zasadli sme a čakala nás 15 minútová jazda v celkovej dľžke 2,5 kilometra.
45 minút poctivého chodenia do kopca a z kopca. Jaskyňa je to nádherná a obrovská. Zhodli sme sa, že sme zatiaľ krajšiu nevideli. Prechádzali sme obrovskou sieňou s kryštáľovým lustrom, ktorý slúži ako koncertná sieň pre stovky ľudí, tunely, zatáčky, najnižší bod v hĺbke 115 metrov.
Pali si teda polovicu veľmi neužil, lebo ho potrápili črevá a vidina nepríjemnosti mu neumožňovala sa sústrediť na výklad 🙁 . Výstup z jaskyne vedie ponad jazierko v ústi jaskyne.
Čas nás nikam netlačil, tak sme si ešte zašli do centra mesta, ale tam teda bolo úplne mŕtvo. A tak sme vyhlásili Postojnu za hotovú a namierili sme si to na ďalší bod záujmu.
Cestu si spríjemníme rýchlym pribrzdením a obhliadkou impozantného starého železničného mostu.
https://www.postojnska-jama.eu/sl
Kobarid
Kobarid je mestečko na brehu rieky Soča a my sme si vybrali na dve noci kemp priamo nad riekou. Bez rezervácie, len s pocitom že to vyjde sme dorazili a našli kemp poloplný, poväčšinou s posádkami z DE a AT. Súčaťou kempu je aj reštaurácia a my nemôžeme odolať a doprajeme si večeru a domáce víno 🙂 a krátku prechádzku.
Ráno hneďpo raňajkách na nič nečakáme a vydávame sa na Tour de Slap – slap = vodopád.
Štart je krutý. Škriabeme sa do prudkého kopca, kde je po búrke ešte neodprataná kalamita, popadané stromy, turistické značenie stratené, trasu len tak matne tušíme. Do kopca to bolo náročné, ale z kopca to musel byť absolut masaker. A ja až do večera myslím na pani, ktorú sme stretli a nedala si povedať a pokračovala naďalej nadol.
Po prekonaní kalamity to už bola krásna prechádzka. Lesnú cestu na čas vystriedala asfaltová komunikácia, výhľad na Soču a všade okolo scenérie alpských lúk. Poväčšinou sú tu pasienky, na niektorých sa aj pasú kravy. Obrázky ako z Talianska či Rakúska.
Vchádzame do dedinky, kde sa z miestnej hasičskej zbrojnice trúsia uniformovaní hasiči z oslavy. Vedľa nachádzame informačnú mapu a vidíme, že niekde tu končí cesta a ďalej je už len príroda 🙂
Pokračujeme stále do kopca až kým nenarazíme na jeden z cieľov – vodopád Sopot. Je krásny a my si ho užívame úplne sami. Cestou nestretáme ani živú dušu.
O niečo ďalej na nás čaká vodopád Krampež, o niečo menší, ale stále pekný.
Cesta späť je už len po asfalte. Prechádzame obcou, kde navštívime kostol, nájdeme fontánu, zavretú syráreň a kaviareň. A nikto v uliciach.
Cestou nás sprevádza rieka a cez ňu sa dostávame cez Napoleónov most, najstarší široko ďaleko.
Za mostom to ešte nestáčame do kempu, ale do mestečka, kde sa po krížovej ceste dostávame na obrovský pomník padlým v druhej svetovej vojne. Je to dnes prekvapivé, ale na pomníku sú samé talianske mená a rovnako aj na parkovisku stoja z veľkej časti talianske ŠPZ. Cestou z pomníka si uvedomujeme, že celkový ráz ulíc je taliansky. Takže sme v bývalom Taliansku 🙂
Už nás začína hnať hlad a je čas vrátiť sa do kempu a napraviť to. Zastávka je to krátka, pretože nás čaká ešte nejaká ta práca…. Malý a Veľký Kozjak. Ten Malý si nevšímavý turista prakticky nemá šancu všimnúť, lebo sa schováva pod mostom, ktorý vedie k Veľkému… Poslušne platíme vstupný poplatok a pokračujeme posledný úsek po drevenej lávke, aby nás doviedla do kamennej baňky, z ktorej stredu padá vodopád…. Úžasné čosi! Naozaj zážitok.
Na dnešok máme splnené a plánujeme program na ďalší deň. Chceli by sme vidieť pastviny na náhornej plošine nad Kobaridom, ale predpoveď počasia sľubuje búrky a hromy a blesky. A to nie je počasie, v ktorom sa chceme promenádovať bez možnosti schovať sa. Musíme sa teda zmieriť s tým, že sa tu ešte raz vyspíme a budeme v cestovaní pokračovať ďalej.
Bohinjsko jezero
To teda bola cesta!!! Na kopec, z kopca, cesty také úzke, že človek nájde cestu späť k Bohu a modlí sa, aby nič, ani motorka nešli v protismere. Po prudkých dažďoch podmylo cesty a tak sú niektoré úseky zúžené aj kvôli opravným prácam. Je to naozajstný adrenalín. Cestou narazíme na malú rybáreň, len je ešte zatvorená, tak ideme ďalej. Mal sa tu niekde nachádzať aj vodopád, ale nenachádzame. Konečne ale dosahujeme najvyšší bod, sedielko vo výške 1.288 metrov nad morom a odteraz nás čaká riadny zošup, až k jazeru.
Na jazere nachádzame jeden jediný kemp, ktorý je dosť zaplnený. Nemá žiadne parcely a tak sa tam stojí dosť chaoticky. Na vyváženie ale nachádzame nové sociálky a občerstvenie otvorené do 20.00. V chladnom jarnom počasí je jedinou nevýhodou sedenie na čerstvom vzduchu 🙂 . Aj tak si sadáme a dávame šancu miestnej plieskavici a slovinskej pizzi s cesnakom, aby sme to spláchli miestnym remeselným pivom.
Po večeri ešte nie je úplne čas na spánok, tak sa vyberáme na nástupnú stanicu lanovky a cintorín obetiam prvej svetovej vojny.
Ráno bol plán počkať na loďku, odviezť sa na opačný koniec jazera a pešo sa vrátiť turistickou trasou a ak sa to ešte bude dať, stihnúť aj vodopád Savica. Počasie sa ale dosť rýchlo kazilo a preto sme rovno vyrazili okolo jazera, vynechávajúc vodopád. Cestou stretáme len pár ľudí, niekoľko chát bez prístupovej cesty pre autá. Samozrejmosťou sú krásne výhľady. Posledné metre k nástupnej stanici už meriame svižným krokom, začína pršať. Schovávame sa v zastávke nástupu na loď, ktorá prichádza o pár minút a ženská posádka nás odváža do kempu.
Dávame sprchu, balíme sa a pokračujeme ďalej.
Bled
Táto časť cesty je už slušná a neposkytuje žiadne adrenalínové zážitky, okrem sľúbeného dažďa. Na istotu mierime na vyhliadnutý STPL s vodou, elektrikou, aj servisným miestom. Nachádzame bez problémov. Je to časť parkoviska pre zájazdové autobusy, ale s vyhradenou a oddelenou časťou pre obytky. V blízkosti je nákupné centrum, benzínka a informačné centrum, kam je potreba sa ísť nahlásiť a zaplatiť obci poplatok. A niekoho bez zásob môže potešiť aj možnosť objednať si raňajky do auta 🙂
Prestáva pršať, ideme sa „kúsok“ prejsť…. Tak nejak sme si to mysleli, len sme cestou nenachádzali nič zapamätania hodné. A keď už sme našli, tak to nemalo cenu otáčať, veď sme boli skoro v polovici 🙂 . A tak sa stalo, že sme to celé obišli, 9 kilometrov. Pali nie úplne spokojný, lebo si nezobral turistické trencle, nemá ma rád na chvíľu, veď som tvrdila, že sa len trochu prejdeme.
Výhľady na jediný Slovinský ostrov z brehu sú krásne… Na ostrov sa ale nevyberieme. Jednak je už neskoro a za 15 minút vyhodiť 18 Eur na osobu za prevoz, to si radšej necháme na zajtrajšiu večeru… alebo tak niečo.
Počasie sa nám konštantne kazí. Balíme. Čaká nás však ešte Vintgar. Organizácia na jedničku. Zberné parkovisko za malý poplatok 5 Eur, ale s autobusovou linkou, ktorá turistov vozí až na nástup do tiesňavy. Tam ešte 10 Eur za vstup do tiesňavy, povinne prilbu na hlavu (v cene je aj hygienická jednorázová čiapka pod prilbu). Tiesňavou vedie drevený chodník, vedúci z jednej strany na druhú. Ideme v sústavnom daždi, až po vodopád, ktorý sme nenašli. Prilby na hlavách majú naozaj opodstatnenie… mohlo to bolieť 🙂
Na konci odovzdáme prilby a vyberáme si na spiatočnú „Panoramatickú“ cestu, ktorá nás vedie pasienkami ponad Bled (popri pasúcich sa kravách a koňoch, kozách a ovciach – prekážkový beh cez exkrementy) na začiatok trasy, že nasadneme na bus, ktorý nás vráti na parkovisko. Chyba! Obedová pauza sa tu dodržuje a nám sa nechce hodinu postávať, tak sa vyberáme „pešobusom“. Občas si človek predĺži trasu a ešte sa mu aj do cesty pripletie zatúlaný, ale vycvičený ovčiak so známkou na krku. Bol ešte mladý a na druhý pokus ho odplašil pes spoza plota. Snáď sa mu podarilo vrátiť k majiteľovi.
A je to náš posledný deň v Slovinsku. Počasie je naozaj na prd a zhoršuje sa. Dovidenia!
Bükfürdő
To by sme neboli my, keby sme si nechceli tú mokrú dovolenku vytuniť. Preto sme upršané mokré dni vymenili za ešte mokrejšie bazény. Okúsili sme dokonalú štvrtú cenovú za rohom, aj skvelú a fancy reštauráciu Aurora…. tam sa vrátime 🙂