Konečne Grécko?
13.-28.09.2024
Čo lepšie spraviť v piatok po práci pred dovolenkou, než všetko nabaliť na 14 dní a vyraziť?
Cesta do Szegedu bola dlhá a náročná. V CZ začínali záplavy, ktorým sme sa snaťili vyhnúť ako len bolo možné. Podarilo sa, aj keď nám cesta do Břeclavi trvala 4 hodiny.
Posádka Roľníkov nás čakala na benzínke v Röszke, no my sme nakoniec prespali na doporučenie P4n v Szegede. Už sme ďalej nevládali. Ráno sme sa ale našli a vybrali sa na cestu mimo EÚ.
HU vs SRB hranica mala hladký priebeh. Srbská diaľnica bola pecka. Smerovky síce ešte neobjavili, ale v tej minimálnej prevádzke to ani nevadilo. Hustejšia premávka bola len okolo hlavného inak samá nuda a rovina.
Plynulo sme sa dostali na SRB vs NMK hranicu. A takmer sme sa z nej ani nedostali. Z ničoho nič po nás cceli zelenú kartu a my sme ju, div sa svetu, nemali. To sú dôsledky žitia a bytia v EÚ, kde ju človek vlastne nepotrebuje. Začalo sa kolečko dovolávania sa na vansafe, keď sa nám pol hodinu hľadania po mailoch nedarilo nájsť tú kartu. Bola sobota, ale pani bola veľmi ochotná a chápavá a obratom nám ju poslala a pán colník nás s úsmevom poslal ďalej. Toto bola hranica, kde sme prvý krát zahliadli túlavé psy, ale nič extrémne.
Demir Kapija – Popova Kula
Hľadajúc miesto na prespanie na ceste do Grécka, vraveli sme si, že by malo byť niečím zaujímavé. Tak sme si vybrali na prespanie jedno z mnohých vinárstiev v Severnom Macedónsku – Popova Kula. Popova Kula sa nachádza v prekrásnom vinárskom kraji, všade okolo kopce a vinice, už podľa obrázkov na webe keď som to hľadal sa mi to páčilo a realita nesklamala. STLPZ bol hneď nad reštauráciou, krásne rovný a výhľadom na okolie.
Na naše prvotné a nie malé prekvapenie – dorazili sme na pravú macedónsku svadbu. Malo to aj malú výhodu. Asi sa očakával aj nejaký hluk a reštaurácia bola v obmedzenom režime. Takže sme na tomto mieste uprostred viníc spali zadarmo. A spolu s nami asi ďalších 5 posádok.
A je treba uznať, že žiadny hluk sa nekonal, aspoň si ho nepamätáme. A aj napriek prebiehajúcej veselici, bol vyhradený aj sektor pre návštevníkov a mohli sme ochutnať víno aj jedlo. To druhé sme si nechali ujsť po upozornení na čakaciu dobu. Víno bolo dobré, len na náš vkus príliš suché. Večerná prechádzka za asistencie potulných psov nebola mojou šálkou kávy.
Pali mi ráno referoval a krásnom východe slnka, ktorý som ja prespala. Aj tak to bolo príjemné ráno s vychádzkou po raňajkách. Chceli sme sa dostať až na vysielač na kopci, ale zle sme odhadli vzdialenosť, tak sme to nehrotili. Čakalo nás ešte pár kilometrov a postávanie na hraniciach. Grécko sa nezadržateľne blížilo 🙂
A bolo bližšie než sme si mysleli. Na hraniciach sme prakticky vôbec nečakali. Ono toho bolo viac, čo sme nečakali 😀 . Neexistenciu diaľnice od hranice, že dopravné značky majú informatívny charakter, že odstavný pruh je vlastne prídavný pruh a keď nevieš švihať, tak máš uhnúť, do toho odstavného pruhu. Chvílu som váhal ako budem soférovať v tom chaose ale, prispôsobili sme sa.
Katerini – Camping Sylvia
Dva dni na ceste si žiadali more. A to rýchlo. Útočisko sme našli v Camping Sylvia. Malý kemp hneď na štarte Olympskej riviéry, ktorý ponúkal všetko – čisté zázemie, servisný kútik, veľa tieňa a minimarket. My sme už (možno aj s ohľadom na dátum) nemali šťastie na reštauráciu, ale len otvorenú terasu s barom, z ktorej bol úžasný výhľad – na more.
Dva dni povaľovania sa na pláži a kúpania sa v moriuž snáď aj stačilo, ešte nás čakal aj iný program, zamávali sme na pár dní moru a naštartovali.
V každom prípade, majitelia boli veľmi milý a miesto v nás zanechalo veľmi dobrý dojem.
Meteora – Campsite Vrachos Kastraki
Cestou na ďalšiu zastávku sme sa zastavili a doplnili zásoby v Larisse v Lidli. A s ukrajujúcimi kilometrami sa krajina okolo nás menila. Pribudlo bordelu, malých dediniek. na pohodlné cestovanie sme hojne využívali diaľnice, dalo sa ísť aj aj po starej ceste, ale bolo by to omnoho dlhšie a stav okresných ciest v GR neni úplne perfecto. Okolie respektíve „stredozem“ grécka je monotónny, všade pasúce sa ovce. Utečenecký kemp. A na mnohých miestach rozostavané, alebo rozpadajúce sa domy, ako dôkaz zlého hospodárenia krajiny a dopadov. Ale aj pekné obrazy sme míňali – olivovéháje kam oko dohliadne, oleandre.
Bližime sa ku Campsite Vrachos Kastraki, je to v dedine pod Meteorou, obloha nad nami sa zaťahuje. Cesta je trochu kľukatá, ale nakoniec sme v cieli. Kemp má na vstupe reštauráciu a jej veľkosť dáva tušiť, že ani kemp nebude žiadny prcek. Nakoniec má dokopy 4 sektory, 2 sú už zaplnené, Jeden zaplnený tak z polovice a posledný prakticky prázdny. Parcely sú relatívne rovné, elektrika všade. Sociálky v dostatočnom počte. Kemp disponuje aj bazénom ( Pali vyskúšal, voda bola osviežujúca pre nás termálistov )
Už cestou sme si vyhliadli dve miesta, kam by sa dalo zájsťna obed. Hodíme sa do gala a ideme. Vyberáme si tavernu Stefanos, kde objavujeme kúzlo pečenej cukety, naozajstné tzaktziky (ktoré nemajú nič spoločné s kôprom), musaku, suvlaki… a totálne premrznuté pivo.
Po večeri a prechádzke sa vraciame do kempu a takmer polovica je opáskovaná.
Ráno sa za spolupráce mrholenia stúpame na kláštor Varlaam. Najväščí v komplexe. Stúpame po turistickej ceste, ( dá sa tam dostať aj autom ) ktorá nedávno, a možno aj včera, utrpela pod vplyvom veľkých dažďov a je v niektorých úsekoch rozbitá, ale je vidieť, že sa na opravách pracuje. Mrholenie sa mení na poriadny dážď a my zmokneme ako psy.
Kláštor stojí na pieskovcovom zlepenci a podľa okolitých brál, ktoré sa vymývajú, je to celkom zázrak, že to ešte stojí. Komplex je rozsiahly a trvá nám, kým ho celý prelezieme od pivnice až po vrch. Je prekrásny ikony, modliace komnaty všetko vyzdobené zlatom. Stále tam prebývajú reálny mnísi. A keď vylezieme von – začína sa na nás umievať slnko, tak si na parkovisku dávame miestne ouzo a na cestu z kopca si nevyberáme turistickú, ale rozhodneme sa pokračovať po ceste. Cestou prechádzame okolo ďalších kláštorov, veľkých malých, kam turisti nemajú prístup. Nechápem ako to postavili stou technikou ktorú mali v tej dobe.
Prichádzame do mestečka a vidíme, že včerajšie dažde boli väčšie než sa nám v kempe zdalo. Po ulici pobehuje bager a čistí cestu. S Roľníkmi sa rozdelíme. Oni pokračujú do kempu a my sa ešte prechádzame a dávame si pečenú cuketu.
Večeru si doprajeme v reštaurácii kempu, kde nám asistujú malé mačence, snažiace sa niečo dostať… márne 🙂 . Pivo je opäť nic moc, ale víno nám chutí.
Ráno si balíme naše caky-paky a presúvame sa smer juh.
Volos – Camping Sikia
Olivový háj. Všade samé olivy. Žiaden iný strom. Camping Sikia je jeden obrovský olivový háj. Pod stromami sú spravené terasy, kde je stánie pre autá, všade elektrika. A všade aj hydranty, keby bolo horúco. My si vyberáme terasu pre 2 autá. Výhľad na more nemáme, tam už bolo plno. Ale vôbec nám to nevadí z kempu sme nadšený ( ešte viacej potom potešil pri platení 🙂 )
Všetko máme blízko. Na pláži nájdeme minimarket, reštauráciu a bar. A more!
Ostávame tu celý týždeň. Dôjde preto aj na výlety a žolíky. Absolvujeme po ceste návštevu mestečka s úmyslom nakúpiť, doprevádzajú nás psy. Šliapeme do kopca na kláštor, sprevádzajú nás o niečo nervóznejšie psy, vidíme koňa voľne sa pasúceho na ceste a zase túlavé a hrozivé psy. Netuším, ako tu ľudia fungujú. Pri ceste spať sme dokonca prvý krát videli ako rastie pomelo.
Deň pred odjazdom si uvedomím, že som ešte nemala naozajstný grécky gyros. Tak to ideme napraviť. Fantázia!!! Grécka kuchyňa mi chutí. Aj v reštaurácii v kempe varili skvelo 🙂
Po týždni je treba dvihnúť plachty a vraciame sa cez Severnú Makedóniu a Srbsko. Tu si pribrzdíme na West Camp BG pri Belehrade. Je to v podstate parkovisko kde stoja odstavené karavany, ale je tam aj sprcha a WC. Jediné slovinské auto má posádku. Miesto nie je najtichšie, ale s tým sme počítali – medzi mestským okruhom a letiskom. Ale dáme si panáka a ideme spať.
Cesta nám pripravila len jedno pribrzdenie, na 3 hodiny na vstupe do Schengenu, ale dá sa to pochopiť. Za hranicou sa lúčime s Roľníkmi. Oni smer domov a my…
Dunajská streda
Posledných 24 hodín sme strávili odpočinkom 😉 aby sme spláchlli zo seba „prach ciest“.
Fajne bolo! Do Grécka sa určite ešte vrátime, musíme prejsť ešte západné pobrežie.