Klíny, tie lyžiarske
04.-16.02.2025
Odkedy vieme ako chutí lyžovanie v naozajstných strediskách, tak už nám tie lokálne úplne nestoja za tú námahu. Akože – nájde sa pekný svah, o to by vôbec nešlo… Ale komu sa chce stáť v rade 30 minút, aby sa zošmykol za 3 minúty a opäť stál v rade…. Obzvlášť keď úplne že nemusí.
Povedali sme si, že kašleme na nejaké tie prefláknuté miesta typu Monínec, Lipno a Ještěd, a skúsime niečo naozaj malé. Ani lyže sme si veľmi nechceli brať, ale za tú srandu, či by to nestálo…
A nakoniec aj celkom stálo! Ale poporiadku.
Park4Night vravel jasnou rečou, je tam stellplatz. No tak dobre. Aj stránky hotelu Emeran (s malým pivovarom) tvrdil to isté. Ale pri príjazde…. Zase som preskočila… Cestu. Tak tá bola dobrodružná. V nižších polohách bola fajnová, suchá, prešli sme Most, Litvínov a začali sa štverať do kopca. Taká trochu užšia cesta než nám bolo príjemné viedla do cieľa, ale my sa nedáme len tak. Ale keď, za rovno s veľkorysou zákrutou a označením „koniec chemického posypu“, sme zbadali tučnú vrstvu ujazdeného snehu – zovrelo nám zadky, netreba klamať.
Ale cesty späť nebolo. Tak sme to teda tlačili očami, brzdili s pomocou polovice všetkých svätých, až kým sme nedorazili k závore hotela. A oči sme šli vyočiť, lebo ako pozeráme, tak pozeráme, ale niečo ako stellplatz veru nenachádzame. Áno, na parkovisku pod závorou stojí jedna obytka a na parkovisku cez cestu ďalšie dve, ale môže sa takto na divoko?
Ideme sa my radšej spýtať na recepciu hotela, lebo predstava ako nás budú v noci hnať preč – to nie je pre nás. Tam sa dozvedáme, že nech sa páči a zadarmo a ešte nás nasmerujú na širšiu časť parkoviska, aby nás nikto neoškrel. Chceme sa pohnúť z miesta, ale kolesá prešmykujú, tak to Pali trochu pustí dole z kopca. Dúfame…. Druhý pokus a už sme v pohybe správnym smerom. Vjazd na parkovisko je celkom ostrý – nevybrali by sme to ani za sucha, a tak podľa inštrukcií pokračujeme asi 2 kilometre na ďalšie parkovisko, kde sa otočíme a už nám nič nebráni dostať sa na správne parkovisko.
Po zaparkovaní sme nadšení z rovného miesta a vyberáme sa ochutnať miestne pivo. Vynikajúci medový kúsok 🙂 a k tomu si objednávame aj voľačo pod zub. Pivo nosia rýchlo, ale s tým jedlom to trochu viazne. Ale dá sa to pochopiť – sú prázdniny a hotel plný ubytovaných hostí, ktorí majú prednosť. Malá nevýhoda je, že, oproti iným malým pivovarom, nemajú pivo nafľašované a my po večeri stenšujeme privezené zásoby.
Taká raritka je aj to, že parkujeme na výstupnej stanici sedačky a to sa často nevidí.
Ráno sa prezliekame za lyžiarov a splynieme s davom ľudí z parkoviska smer pokladňa. Svah má len okolo 750 metrov, ľudí už pár minút po zahájení prevádzky celkom dosť, tak si kupujeme len poldenný lístok a už svištíme zo svahu. Svah je fakt dobrý, nad očakávanie dobre upravený a aj 3 varianty ponúka. Mať to tak po ruke ako majú z Litvínova, sme tam aspoň raz za týždeň na nočné lyžovanie!
Počasie si z nás robí srandičky, trochu hmla, trochu vločiek, občas vykukne slnko a celkom chladno, konštantne pod nulou. Po tvrdo vydretých 4 hodinách sa vraciame do Lea, očistíme a odložíme lyže, lyžiarky dáme vysušiť do kúpeľne a vyrážame na malú turistiku k rybníku. Ten nenachádzame, tak meníme cieľ cesty a mierime do kopca k veternej elektrárni. Aj to sa ráta.
Z dlhšej prechádzky sa vraciame hladní a dávame ešte jednu šancu reštike – s rovnakým výsledkom. Ale možno až sa sem vrátime v kľudnejší čas… tak možno neumrieme hladom, ;). Večerný program návštevníkov jasne určuje pripravený stan plný prosecca – hudba a tanec a spokojní lyžiari až do desiatej.
V noci, keď sa parkovisko vyprázdni, ešte preparkujeme na širšiu časť parkoviska, aby sme pri odjazde nenacvičovali v úzkom priestore, predsa len sme videli, ako to tu chodií.
Ráno sa budíme oddýchnutí, všetko zbalíme a chceme vyraziť domov. Akurát je tu priúzko, aj napriek nočnej snahe sa postaviť lepšie. Dobre to dopadlo, nebudem napínať, auto pred nami odišlo, ďalšie ktoré tam chcelo zaparkovať a všimlo si náš pokus o odjazd počkalo, nechalo miesto a vsunulo sa na miesto po nás.