Rumunsko?
17.04-27.04.2025
Začiatok tohoto dobrodružstva bol, uznám, neistý. U Roľníkov nejaké zdravotné a technické záseky, ktoré ale riadením dobrého osudu boli včas a k spokojnosti vyriešené. Na začiatku bol však iba chaos.
Újezd u Zlína
Sviatky jari, nádeje na znovuzrodenie a všetko to ostatné… Sťahovanie národov malo prepuknúť už v stredu večer (lebo prázdniny), hlavný nápor je tradičný štvrtok (roky skúseností) a my sme si tak nejak uzmysleli, že ten štvrtok nám bude vyhovovať, keď aj tak chceme dôjsť len po Zlín.
Ako vymysleli, tak urobili aaaaaaaa dlho do Zlína cestovali. Cesta na stellplatz nad Újezdom bola na tmu pred polnocou úzka a hrboľatá, ale Pali to zvládol, aj s tou trochou hundrania. Mysleli sme, že na mieste budeme sami, ale chybička se vloudila a my sme mali trochu egoistického suseda, ktorý bezostyšne zaberal 3 parkovacie miesta naraz.
Spalo sa nám nádherne. Vysoko nad dedinou, hviezdy nad strechou, úplné ticho a kľud. Do ružova.
Raňajky sme spichli len také cestovné a vydali sa pokračovať do Košíc.
Košice
Mali sme každý vlastný rodinný program, ale nabitý a bez Lea – tak sem nepatrí, 🙂
Hajdúszoboszló
Utorok ráno sme vyrazili, ako správny predvoj, na polcestu k rumunskému cieľu. Príjazd do kempu nás zaskočil…. kemp naplnený minimálne na 30%, ale od cesty to vyzeralo teda omnoho dramatickejšie. Vošli sme sa.
Rýchle vybalenie a dym a čiara na langoš a do bazéna. Jaaaaaaaaj. Tomu sa hovorí pohoda! Voda nás celkom unavila a my sme sa nezdráhali dopriať si aj ten zaslúžený odpočinok v podobe poobedňajšieho spánku. Potom už nám ostalo len skontrolovať termálny bazén vedľa plaveckého bazéna a znova do postele.
Ráno ma prepadla ukrutná migréna, tak si šiel Pali zabehať, zatiaľ čo ja som sa snažila len ležať a dýchať. Takto som to nejak potiahla do dvanástej a dali sme šancu obedu a bazénu. A do toho nám začalo poprchávať a nakoniec aj dosť intenzívne pršať.
Kým sme sa odhodlali k záchrane stoličiek, ktoré sme nechali vonku, tak už aj prestalo. Ale už sme boli vonku a tak, že ideme dať odpočinok. A ten sa už nemal šancu konať, lebo Roľníci boli doslova naštartovaní a rozkaz znel jasne: „O 2,5 hodiny na rumunskej hranici!“. Lúčime sa s bazénmi a „karavan jede dál“.
Turda
Aká je cesta od hranice do Turdy? Je to väčšina po okresnej ceste, akože cesta prvej triedy, hlavný ťah na hlavné mesto. Kamiónov ako na D1. Ale všetci vodiči podozrivo vyjazdení, žiadne excesy.
Fajnový priesmyk, cestou kopa odstavných parkovísk pre kamióny, aj s umyvárkami – pre autá, občerstvovacie zariadenia pre vodičov. Až mi prišlo, že keď tiahnu Európou, tak musia hladovať a byť smutní, že nemajú dosť parkovacích miest. Neporovnateľné.
Do Turdy sa nám, za asistencie hustého dažďa, podarilo doraziť neskoro v noci. Aj tak sme na stellplatzi boli privítaní paňou, ktorá nám vysvetlila, čo kde nájdeme a pokračovala k ďalšej posádke, ktorá dorazila ešte po nás. Našimi susedmi na túto noc boli maďari, poliaci a popradčan.
Sociálky boli skromné, ale čisté, elektrika k dispozícii, detské ihrisko, vybavená kuchynka, hamaky… a rovina.
Hneď sme zaľahli a tešili sa na hlavný cieľ tripu – soľnú baňu Salina Turda. Aj sme ráno mali nápady, že k nej dôjdeme po vlastných a že to bude pekný celodenný trip spojený s návštevou mesta, ale zistenie, že by to znamenalo 10 km po asfalte + baňa, nás naviedlo na použitie auta. Ušetrené minimálne 2 hodiny krutej driny.
Soľná baňa nás ohromila. Vstup bol teda tak trochu odfláknutý. Návštevníka odradia TOI TOI-ky pred hlavným vstupom, ale treba vydržať, lebo o 15 metrov ďalej vo vstupnej hale sú aj normálne a čisté záchody 😀 .
A potom ich nájde človek tak nejak náhodne rozmiestnené aj v jaskyni – lebo je to logické, ak tam niekto ide inhalovať na celý deň, tak nebude vybiehať. Ale kto mal vedieť, keď nikto nečítal.
Po vstupe nás pohltila skoro kilometer dlhá chodba, z ktorej na ľavú stranu vybiehali vstupy do štôl a technických miestností. A tak sme videli: vstup do Gizely, fitko, škôlku, mechanizmus na transport vyťaženej soli poháňaný koňmi, výťah, štoly Mária Terézia a Rudolf. Neprístupná ostáva štola Anton, ale možno časom…
Prístupná časť má výšku nad 100 metrov a našli sme tam člnkovacie jazierko, minigolf, pingpong, detské ihrisko, ľudí hrajúcich badminton, hľadisko s pódiom, odstavené ruské kolo…. na prvý pohľad trochu nelogické – ale človek musí mať na pamäti, že sa tam chodí na liečebné celodenné pobyty, a minimálne malé detičky neocenia sedenie na zadku.
Počas prechádzky nás oslovil okoloidúci pán, či sa mu nezdá a naozaj rozprávame po slovensky. Tak nám porozprával, ako 17 rokov pracoval v Seredi, že pochádza z Cluj Napoca, ale vrátil sa pred pár rokmi kvôli rodičom, a že mu Slovensko veľmi chýba a dúfa, že sa tam raz vráti. Jeho pohnutie bolo veľmi intenzívne a dojímavé, v rukách žmúľal šiltovku a jeden by ho aj objal v dojatí. Povzbudil nás v cestovaní po Rumunsku, že je to krásna krajina a stojí to za ten čas.
Prešli sme sa starou galériou trčiacou nad baňou, zišli dokopy snáď 20 poschodí. Fascinovaní obišli každý kút. Použili záchod, dobrých 150 metrov pod zemským povrchom. Ale celú cestu nahor po vlastných vzdali… Výťah bol akýsi nevyťažený :p .
Z príjemných 10-15°C sme vyliezli na prudké slnko, vyzdvihli auto Roľníkov, vybavili s pani domácou formality a hybaj do Zádiel…. teda pardon, tiesňavy.
Cheile Turzii
Až tam kde cesta končí nás navigácia viedla. Jednoducho si skončila pri ústi do tiesňavy. V kopci malý kemp, miesta pre obytky vysypané štrkom, od cesty oddelené zlatým dažďom, pre každého kus zdravej trávy.
Pán domáci hovoriaci rumunsky, maďarsky, nemecky a anglicky. A srdečný a nápomocný. Ale to sme si tu všimli skoro na každom, s kým sme sa dostali do kontaktu. Všetci srdeční, veľmi – obsluha benzínky, v občerstvení, jediný nedobrý zážitok by sme nenašli.
Večer sme si zašli na pivo, posedeli, aj s čapicou na hlave v chladnom večeri a naplánovali si cestu tiesňavou. A aj na poslednú chvíľu posunuli odjazd o deň neskôr, aby sme si mohli dopriať aj miestnu kuchyňu po plánovanej turistike.
Tiesňava pre našinca pripomína Zádiel, akurát potok je riečka, terén viac turistický, a mimo sezónu aj menej vyťažený. Všetko bolo – mostíky, reťaze, blato, aj rozpadnutý asfalt. A potom už len kruté stúpanie na planinu, s odmenou v podobe výhľadov a pripomienok po pastve kráv :D.
Naše obytky v dobe našej neprítomnosti dostali mnoho nových susedov a kemp bol zaplnený do posledného miesta. Pozorovať pána domáceho ako každému pomáha pri príchode usadiť auto na miesto čo najlepšie a najrýchlejšie, aby mohla začať pohoda… nevybavujem si niečo také v našich končinách. Bol tomu miestu oddaný. A najviac to bolo vidieť, keď si ho človek všimol, ako len tak sedí, rozhliada sa kolo seba a bolo z neho cítit spokojnosť, že vidí okolo seba spokojných a šťastných ľudí. V tej chvíli a na tom mieste sme to mali všetci rovnako.
Do neskorého večera sa na ohnisku opekalo, detiská lietali, domáci pes strážil a nám sa odtiaľ ani nechcelo. Kalendár nám ale dával na známosť, že pomaly končíme a začíname sa otáčať k domovom.
A keďže už o desiatej boli všetci v pelechu – spalo sa jedna báseň.
Bogács
Aby sme tento trip zakončili s úctou k dlhoročnému folklóru – ešte raz to chcelo termál. Z dobrých 90% naplnený kemp obytkami a stanmi predpovedal malé peklíčko v bazénoch (ale našli sme miesto pre dvoch na pohodu). Prekvapil nás však úplný opak vo vode….. Prakticky prázdno, tak sme si to náležitou mierou vychutnali, rovnako ako aj miestne víno.
Noc nás neuspala svojim tichom, ale hlukom diskoték z vínnych pivníc a pripomenuli sme si náš dávny výrok: „Sem už cez víkend nie!“. Možno si nabudúce spomenieme 😉
Či sa nám páčilo? Si piš! Vrátime sa? Na to vem jed! Kedy? Čím dřív, tím líp!
Stellplatz Újezd + servisný stĺpik
https://hungarospa.hu/sk/thermalcamping/kempinghelyek/
https://turism-cheile-turzii.ro/campare-cheile-turzii
https://bogacsigyogyfurdo.hu/index.php/szallasajanlataink/thermal-kemping