Zase prvýkrát

16.-18.01.2026

Už to bolo dlho. Naposledy sme sa zviezli na Vianoce a od návratu nám Leo lelkoval na parkovisku. V mrazoch, v snehovej kalamite.

Naštartuje? Alebo budeme Ihora prosiť o štartovacie káble a malú asistenciu?

Napätie by sa dalo krájať… Ja som bola akože v kľude – nakupovala som v Globuse, v teple som bola… To Pali by sa musel s touto nemilou komplikáciou vysporiadať. Ako sa ake ukázalo, na náš stroj, skvelo servisovaný (kusnem sa do jazyka a myslím na karmu), nabehol bez problému na povel kľúčikom.

V ceste vpred nám už bránil len pracovný čas, klasická príprava od vody po „sťahovanie“ a niečo po 16-tej sme mohli naskočiť a nechať sa viesť smerom na Abertamy. Tam som zvolila za cieľ (s trochou vtipu – nikým nepochopeného) kopec s rozhľadňou menom Plešivec. Čo by nam tom malo byť k popukaniu ftipné? Až na to, že sme predchádzajúci víkend boli na Plešivci, inom, nič. Brdy vs Krušné hory.

Spot? Parkovanie na pozemku pána Petra, ktorý je sám karavanista a podelí sa za úplatok o trochu miesta. Či má v talóne služby, to my netušíme. Bola zima, vodu sme mali, a keď to bolo s WC na hrane – nebol doma, nemôžeme teda slúžiť touto informáciou. Inak bol ale fakt milý a ukecaný. Jeho koníčkom je kite a tak vymetá veterné pobrežia od Grécka, cez Nemecko, po Poľsko – a v zime si vystačí s planinou pár krokov od domu.

Po príjazde sme si všetko obriadili, najedli sa a pustili seriál… klasika… a pozerali na všetko pohlcujúcu tmu a hmlu. Po príjazde som sa pokochala takou blbosťou… Stojím pred autom, svetlá svieta a hmla je taká hustá, že vidím kvapôčky vodz sa vznášať – rozvírim rukou hmlovinu a kvapôčky mi doslova pred očami tancujú. Strašne ma to bavilo… Paliho menej – netušil čo sa mu snažím naznačiť krúživými pohybmi rúk, hihihi.

„Ráno“ totálne na pražáka. Raňajkujeme o deviatej a na výlet vyrážame, skoro o jedenástej. Ups… Ale čo, je vííííííííkend!

Výšľap je to dobrodružný už v samotnej obci. KČT asi dosť dobre nevycvičilo označovačov v okolí. Strácame sa takmer na štarte. My ale nedbáme a, na doporučenie miesteho chalupára, sa dávame na síce prešľapanú planinu, ale bez viditeľného konca. Píšem tento článok, takže všetko dobre dopadlo, minimálne pre mňa… 😀

Vnoríme sa do lesa a kráčame asfaltovou cestou. Postup ale nie je rýchly, lebo po odmäku zamrznutá masa je neforemná a dáva zabrať. Nasadzujeme si nesmeky a hneď je to iná rýchlosť! Cestou strtáme 2D makety líšky, diviaka a muflóna (ten bol tak dobre umiestnený, že som si najprv myslela, že je vlastne 3D). Sranda nás trochu prejde, keď dorazíme ku zjazdovke a tam na nás mrká tabuľka – chodcom vstup zakázaný – a žiadna obchádzková trasa… No do kelu! Berieme to teda kolo bistra a vidíme pred sebou spásu – hranicu lesíka, po ktorej vieme bezpečne prekonať zjazdovku.

Napokon sa aj v tej hustej hmle, ktorá bráni výhľadom, dostaneme na hotel Plešivec a nájdeme si miestečko v reštike – je tam narváno. Zmestí sa tam cca do 100 ľudí a obsluhujú 2 utrápené duše. Rýchle to tam teda ozaj nebolo (okrem kuchyne – tá frčala). Môj hovädzí vývar mi pristál na stole prakticky okamžite.

Vymyslený okruh sme nakoniec nedotiahli do konca dole sme sa vybrali po ceste – nie sme fanúšikmi kríženia zjazdoviek. A tak sme si mohli naozaj z blízka obzrieť čulú výstavbu v okolí. hotel, apartmány, „chaty“ s plochou 200 štvorákov.

Na návštevu pizzerie otvorenej od 17.00 sme boli v obci príliš rýchlo…. a ako jediné ďalšie miesto na ukojenie hladu sa ukázalo bistro zlúčené s mäsiarstvom a syrárňou. Pali si dal voľajakú Hamburskú omáčku s knedlíkom a plátkom mäsa, pričom ja tú najväčšiu hovadinu sveta – jahňacinu na kari s rozvarenými zemiakmi – chcem na ten počin odvtedy zabudnúť.

Večer sme si opäť strihli seriál a ráno už sa len najedli, zbalili a vyrazili domov. Pán domáci bol kdesi v trapu, tak sme sa ani nemohli rozlúčiť… Ale tak možno sa tam ešte niekedy vyberieme na biky, alebo len tak za slnečného počasia pre tie výhľady 🙂